Keď som bol menší a mladší mal som obdobia, kedy ma strašne bavili rytmické hry. Najviac asi dve – Dance Dance Revolution a osu! DDR som objavil na turnaji v Dote zvanom Lancraft a kúpili sme si domov takú mäkkú verziu tejto podložky. V mojich formatívnych rokoch mi suplovala takmer všetku fyzickú aktivitu. Človek sa veru aj riadne zapotil, keď sa do toho dostal. osu! som tiež veľmi ľúbil. Spoluhráčom som síce tvrdil, že to hrám hlavne na warm-up pred zápasom, ale reálne som to drtil spokojne aj vo voľnom čase. Je to skrátka jedna SDV (sku… strašne dobrá videohra). Časy sa zmenili, a keby som si teraz zaskákal DDR, tak sa mi zlomí chrbát zničený prácou za počítačom a nosením detí. Pri inštalácii osu! by sa zas začali nervózne klepať karpály. Avšak ak by ste šli okolo môjho domu a pozorne sa započúvali, tak začujete ťukanie mechanickej klávesnice v rytme, ktorý je (keď sa darí) celkom pravidelný a nenaznačuje teda písanie kódu ani zbytočných emailov na české úrady. Comeback rytmických hier u mňa práve započala hra Rift of the NecroDancer.
Rift of the NecroDancer? Žeby niekto vykradol názov výbornej hry Crypt of the NecroDancer? Ale nie. Je to skutočne to isté štúdio a ten istý svet. Áno, ouroboros si zjedol vlastný chvost a indie štúdio Brace Yourself Games, ktorý svojho času prišli s neuveriteľne skvelým nápadom spojiť rytmickú hru a roguelike dungeon so rozhodli, že... vyhodia tú roguelike dungeon časť a spravia klasickú rytmickú hru na prvý pohľad celkom podobnú napríklad takému Guitar Hero. Otázkou ale teda ostáva, či to bol dobrý krok. Prináša Rift of the NecroDancer niečo nové? Nebudú tam chýbať RPG prvky z Cryptu? Prečo by som sa mal hrať toto a nie nejakú z verzií Guitar Hero?
Hracia plocha.
Rift mení veci, poďme sa pozrieť ako. V prvom rade – žiadna gitara, ale klávesnica. Pruhy sú len 3 – šípka vľavo, šípka hore a šípka vpravo. Najväčší rozdiel je ale v tom čo a ako sa hýbe na hracej ploche. Namiesto plynulého padania sa objekty, ktoré musíte trafiť hýbu sekane – do beatu. Podobne nadskakujú v tejto hre snáď aj všetky postavičky, a nemáte teda šancu sa ubrániť tomu, aby ste sa pridali a tiež si hlavou do rytmu pokyvkávali. A samozrejme to najväčšie – hracia plocha je v skutočnosti plná príšer, ktoré musíte poraziť tým, že sa trafíte do beatu, keď sa dostanú na spodok. Nejedná sa len o nejaký grafický tríček, ale rôzne príšery sa hýbu rôzne a majú iné schopnosti. Napríklad netopier sa po trafení posunie doľava a musíte ho trafiť znovu, harpie skáču o dve políčka, kostlivec so štítom musí dostať dve rany... a to je len úplný základ. Do toho sa na hracej ploche môžu objaviť nejaké statické nástrahy – teleporty, ktoré, uh, teleportujú, oheň, ktorý príšeru zrýchli, a tak ďalej. Začína to byť zahlcujúce? No, možno. Čo nás dostáva k ďalšej dôležitej téme, ktorej sa pravdepodobne pri hre, ktorá má v názve "NecroDancer" nevyhneme, a to obtiažnosť.
Hracia plocha s príšerami.
Tému obtiažnosti by som rád začal tým, že nemám veľmi rád, keď niekto kritizuje hru za to, že je ťažká nejak bez kontextu, len preto, že sa mu v nej nedarí. Pre mňa sú dôležité pred týmto zhodnotením odpovede na dve otázky: Dá sa hra nastaviť tak, aby bola ľahšia a užil si ju aj menej náročný hráčik? Ale hlavne, či sa dostaví ten pocit extrémneho zadosťučinenia, keď sa konečne podarí zdolať prekážku, alebo len odchádzam s kyslým pocitom a pred ďalšou prekážkou vypínam?
Na prvú otázku je veľmi jednoduchá odpoveď – hra má 4 úrovne obtiažnosti, kde easy je skutočne easy a dokonca si viete nastaviť aj mód, kde nemôžete level prehrať. Takže žiadny stres. Samozrejme, pokiaľ ste typ hráča, pre ktorého je hanba si hru akokoľvek zjednodušovať a zároveň nie ste veterán rytmických hier, tak Rift nebude to pravé orechové.
Druhá odpoveď a pocit zadosťučinenia je samozrejme veľmi subjektívna téma, ale skúsim odpovedať za seba. Myslím, že každý, kto má nejaké rytmické hry nahrané, alebo možno len hráva na nejaký hudobný nástroj vie, ako neuveriteľne dobrý flow nastane, keď zrazu trafíte všetko správne. Jedno perfektné načasovanie za druhým, absolútne splynutie so skladbou, ktorú ste predtým veľakrát nezvládli. Myslím si, že toto je špecifikum rytmických hier, vďaka ktorým ich mám tak veľmi rád. Zvláda toto aj Rift napriek veľkému množstvu vizuálnych nápovied, ktoré na vás letia? Za mňa áno. Niekedy nestačí len trafiť rytmus, lebo vám odskočí netopier, alebo sa zrazu niečo odteleportuje. Ale zároveň hra nie je RNG (pokiaľ si nezvolíte taký mód), takže po pár počutiach/pozretiach už tušíte čo sa bude diať. A fúha – je to veru zadosťučinenie, keď okrem toho, že ste napojený na skladbu, tak márujete perfektne príšery, ktoré vás tak dlho nasierali. Takže za mňa otázka obtiažnosti – áno, hra je ťažká, ale stojí to za to, zároveň nastavenia obtiažnosti sú urobené veľmi dobre.
Tak jo, ideme na to, pustíme hru. Privíta nás adrenalín-nabudzujúce zvolanie "RIFT OF THE NECRODANCER" a zároveň sa pustí rovnako žily-rozširujúca skladba. Nedá sa teda odolať a šup rýchlo kliknúť na PLAY GAME, vybrať čo najrýchlejšiu skladbu a... počkaj hráčik, ešte sa zastav, vráť sa do menu a pozri sa ešte raz. Rift má ešte jedno špecifikum, a to, že o pár riadkov nižšie pod obrovským PLAY GAME nájdeš nápis Story Mode. Kto videl akýkoľvek trailer, tak vie, že Rift ponúka okrem klasiky aj nejaké extra minihry. Tie nájdeme v rámci Story Mode aj s nejakým príbehom navyše – stojí však za to? Story mode predstavuje kombináciu 3 vecí/levelov. Po prvé je tam príbeh, ktorý je tak akurát uletený a plný slovných hračiek. Po druhé sú tam zakomponované normálne levely s klasickými mechanikami, popísané vyššie. No a nakoniec sú tam minihry. Tie sú fajn spestrením, kde musíte do rytmu napríklad cvičiť jógu, alebo sa prezliecť za maskota a tancovať na párty pre malé deti (tie majú to šťastie, že sú pre nich videohry, takže majú čo robiť aj po vašom výkone). Je to jednoducho zábava a veľmi príjemné spestrenie. Určite odporúčam všetkými troma prstami, ktorými hrám túto videohru.
Uhmmm, minihra...
Po prejdení Story Mode máte úplnú voľnosť v tom, čo budete robiť ďalej. Play Mode skrýva neskutočné množstvo fantastických skladieb (hráčik, ak ťa nebavia rytmické hry, tak najlepšie, čo môžeš urobiť je si aspoň pustiť soundtrack k práci, lebo je nehorázne naložený). Zároveň ak ste už skladby vyčerpali, tak Brace Yourself Games sľubujú, že budú pribúdať nové od hostí z iných indie hier – ako prvý prišiel na rad Super Meat Boy!
Rift of the NecroDancer je pre mňa jedna fajn rytmická hra, ktorá priniesla veľa nového do dlho zažitého žánru. Rád sa k nej budem vracať minimálne kvôli hudbe a pravidelným updatom s novými skaldbami z ďalších indie hier.
